Prípadová štúdia: Kovářské společenstvo

„Čierne remeslo musíte milovať. Potom vás dostane a nepustí,” hovorí Milan Michna z Kovářského společenstva

Pre Milana Michnu z kováčstva Hefaiston to začalo pred viac ako 50 rokmi. Ako chlapec z dediny sa kvôli rozdielom v dĺžke povinnej školskej dochádzky nestihol včas prihlásiť na školu, kde sa chcel naučiť opravovať traktory. Preto prešiel do Brna a vybral si kováčstvo. Cesta lásky k čiernemu remeslu ale nebola bez prekážok. Dnes jemu aj ďalšej stovke kováčov uľahčuje prácu Kovářské společenstvo s tajomníkom Tomášom Blažíčkom. Opýtali sme sa preto oboch, ako kováčstvo vnímajú.

Milan Michna
Kovářské společenstvo
Podnikateľ: Milan Michna Oblasť podnikania: kováčstvo Web: kovari.org Dátum publikácie 22. 06. 2017 Zdieľať článok:

blank

Pán Michna, kováčstvo znie ako romantické remeslo, aká je ale denná prax?

Je to práca ako každá iná. Náročná, ale musí sa robiť dobre, inak stráca zmysel. Dnes sa k požiadavkám na schopnosti kováča ale pridávajú ďalšie „kumšty”, ktoré musíte ovládať. A tie unavujú viac ako práca pri kovadline.

Čo máte presne na mysli?

Dnes už nestačí odviesť dobrú prácu v kovárni. Musíte byť viditeľní, vysvetliť, prečo je vaše remeslo prácne, správne naceniť svoju prácu, prekľučkovať všemožnými právnymi pascami. A obstáť v konkurencii tých, ktorí remeslo síce natoľko neovládajú, ale navrhnú lepšiu cenu.

Ako to myslíte, čo na remesle neovládajú?

Nechápu súvislosti, často nerozumejú miestu ako celku, to vyžaduje veľa trpezlivosti. Obzvlášť väčšie firmy vidia len objednávku, nevnímajú už ale ducha okolia, jeho históriu alebo vývoj.

blank

Pre prácu je dôležité vybrať si správny materiál aj nástroj.

Ako ste sa naučili vnímať miesto a budovy ako celok vy?

Keď som ako 14-ročný prišiel do Brna na Zbrojovku učiť sa za strojného kováča, obľúbil si ma jeden majster. A ten robil s pamiatkami. Pre dedinského chlapca, ktorý mal vždy najväčšiu túžbu naučiť sa opravovať traktory a zostať pri poli, to bol úplne iný svet. Tie budovy, kostoly! S majstrom som trávil celé dni obkreslovaním kovania pri rôznych domoch. Čmáral som mreže, kľučky od kostolov. Pri Červenom kostole som presedel na schodoch hodiny a hodiny.

Kam ste pokračovali po škole?

Mal som šťastie a dostal sa k vytváraniu scén pre divadlo. Tam mali ešte všetci starú poctivú školu. Viedenskú. A pre mňa to tiež bola svojím spôsobom škola. Naučil som sa rozoznávať a pracovať s rôznymi slohmi, odlišovať, čo do ktorej doby patrí. Zároveň som ale musel vždy myslieť na funkčnosť všetkých kulís a scény celkovo. A počítať s rozmarmi režisérov.

V čom tie rozmary spočívali?

Raz sme napríklad mali krásne rozostavanú scénu s romantickým výstupom na moste. Ten most som zostavil ja. Zadanie bolo jasné – zamilovaný pár na moste. Niekoľko dní pred premiérou si ale režisér zmyslel, že dvojica sa presunie viac dopredu. A na moste bude stáť zbor. Vysvetliť mu, že most chystaný pre jednu dvojicu nemá šancu uniesť dvadsať ľudí, to bola nadľudská úloha. Ale väčšinou to bola skôr krásna práca. Náročná, ale zaujímavá. Všetko muselo fungovať. Kľučky, páky, ozubené kolesá, kul a chystal som toho naozaj veľa. Naučil som sa, čo má byť vidieť, ako má čo fungovať a ako vytvoriť ilúziu.

blank

Kováčstvo vás dostane a nepustí.

A po práci v divadle ste už zamierili do vlastnej kovárne?

Všetko tak pekne plynulo. Už popri divadle som tu ukoval niečo, tam niečo. Pre kamarátov, pre známych, vďaka odporúčaniu. Začal som byť viditeľný a pustil som sa preto do remesla sám vo svojej kovárni.

S akými problémami teraz najviac zápasíte?

Dnešných kováčov veľmi trápi, že ich valcuje priemyselná výroba. Rádoby kované náradie ku krbu si kúpite vo veľkých reťazcoch do 100 eur. Poctivo kované, premyslené a kvalitné náradie z rúk kováča ale vyjde napríklad na niečo cez 300 eur. Za 100 by som nenakúpil skoro ani materiál.

Ako teda naceňujete svoju prácu?

To je ten kumšt, ktorý mne aj väčšine kováčov chýba. Cenu odhadujeme na základe predchádzajúcich podobných objednávok, množstva materiálu, vyžadovaných prác a techník. Ale je to strieľanie naslepo, do poslednej chvíle často neviem, či pracujem so ziskom. Za päťdesiat rokov som sa to ešte nenaučil správne odhadnúť. A od niektorých objednávok musíte vopred odstúpiť. Pretože sú podcenené tak, že by sa vám nezaplatil ani materiál, nieto vaša práca. Niektoré objednávky ale robím pre radosť a pre svoje dobré meno. Z niečoho ale tiež musíte žiť, takže len pre radosť to nejde.

Aké máte vzťahy so svojimi zákazníkmi?

Väčšinou dosť blízke. Vracajú sa. Alebo posielajú svojich známych. Ako každý iný vzťah, je to dosť o dôvere. Že ja ich nepodvediem a že oni mi prácu skutočne zaplatia. Vždy sa nájdu mudrlanti. Ale zároveň aj ľudia, ktorí vašu prácu skutočne ocenia nielen peniazmi, ale aj uznaním.

blank

Výrobky pána Michnu môžete vidieť v Českej republike aj v zahraničí.

Čo vám uľahčuje prácu?

Naše Kovářské společenstvo. Zastanú sa nás, poradia, stmeľujú celý náš cech. Momentálne sa o jeho agendu najviac stará Tomáš Blažíček.

Na fungovanie spoločenstva sme sa preto opýtali priamo tajomníka a sekretára Tomáša Blažíčka.

Pán Blažíček, ako Kovářské společenstvo pomáha kováčom?

Zastupuje profesijné záujmy kováčov, zámočníkov a podkúvačov. Tiež zabezpečuje ich vzájomnú prepojenosť a bojuje za kvalitu a čistotu remesla. Usporadúvame aj súťaže, výstavy, prepájame majstrov a učňov. A snažíme sa, aby remeslo ďalej žilo.

Čo Kovářskému společenstvu uľahčuje fungovanie?

Najviac bojujeme s administratívou, takže akákoľvek úľava na tomto poli je viac ako vítaná. V roku 1991 sme vytvorili prvé združenie kovoremeslníkov, ktoré sa postupne rozplynulo. Začali sme teda znova v roku 2002. Išli sme do toho celým svojím srdcom, plán bol naviazať na tradície kováčskych cechov. Lenže po pár rokoch fungovania sme zistili, že máme veľké problémy s administratívou a dodržiavaním noriem. Zošitky a zápisníčky tak nahradili rôzne databázové programy. Prepisovanie papierových bločkov a peňažných denníkov bolo úmorné. Ale ani s počítačovými programami k príliš veľkému uľahčeniu práce nedošlo.

blank

Logo Kovářského společenstva sa inšpiruje poviedkou Svatopluka Čecha Lešetínsky kováč. V poviedke kováč pre svoje remeslo, pravdu a vlasť nakoniec položil život.

Ako ste postupovali ďalej?

Až nedávno sme objavili iDoklad. Mňa úplne okúzlilo, že je mi niekto schopný vystaviť faktúru z mobilu. Teraz cez neho vystavujeme faktúry. A je jedno, z ktorého kúta republiky. Veľmi využívame zálohové faktúry a posielame upomienky. Šetrí nám to čas, čo sa hodí, pretože neziskovému spolku sa venujeme vo svojom voľnom čase. A dúfame, že tým remeslo udržíme.

Hrozí v Českej republike koniec kováčstva?

Situácia nie je najlepšia. Každý rok sa vyučí približne 50 – 100 nových mladých kováčov. Len veľmi málo z nich ale zamieri do praxe. A veľký problém je s odovzdávaním skúseností z majstrov na mladých učňov. Majstri sa boja, že im mladí vezmú prácu. A máloktorý vyučený kováč má pre remeslo taký zápal. Prepojenie medzi nimi je ale nevyhnutné – v škole mnoho praxe nie je a všetko si vyskúšať je jediný spôsob, ako sa posunúť ďalej. Máme veľké obavy, aby české kováčstvo nedopadlo tak, ako napríklad v Spojených štátoch, kde už vyučovanie tradičného remesla takmer zaniklo.

blank

Generácie kováčov si medzi sebou majú veľa čo odovzdať.

A pán Michna, ako problém s mladými kováčmi vnímate vy?

Problém je, že školy už nie sú naviazané na fabriky, ako tomu bolo kedysi. Ubudlo praktickej výučby. Z môjho pohľadu sa ale v každom ročníku nájde aspoň jeden naozaj šikovný kováč, v ktorom „to je”. Snaží sa, dáva do toho srdce, chodí na kováčske súťaže, zlepšuje sa a posúva remeslo ďalej. To je potom aj pre nás starších veľká radosť.

V čom podľa vás spočíva kúzlo kováčstva?

Že žiadnu prácu nerobíte dvakrát, všetko je nové. Musíte si zvoliť správne náradie a materiál. Remeslo tak stále vylepšujete. A vaša práca… Tá vás prežije. A to je krásny pocit.

Čo vám ešte dokáže spríjemniť deň v kovárni?

Rozhodne to, čo asi každému remeselníkovi – keď vidíte, že sa váš výrobok páči. Keď je zákazník spokojný a vy máte istotu, že vašu prácu bude niekde dlho vidieť a bude robiť radosť. Ja už som na dôchodku, ale čierne remeslo vás skrátka dostane. A nepustí. Stále sa do kovárne vraciam, stále tu zostávam. Nedá mi to rozlúčiť sa s ňou.

Prečo by na kvalitnú kultúru mali mať nárok iba tí, ktorí na to majú? Pýta sa spolumajiteľ ArtBaru Druhý pád
Radek Petráš I Artbar Druhý Pád